Dnes je na programe dňa svetlý ležiak plzenského typu. Ten sa považuje za kráľa medzi pivami, ktorý je mimoriadne populárny, konzumovaný a aj varený v našich končinách. Predstavíme si jeho históriu, spôsoby varenia či špecifikáciu. Na zdravie!
Svetlý ležiak plzenského typu začal písať svoju históriu hneď po založení samotného mesta Plzeň v roku 1295. Jeho zakladateľom bol český kráľ Václav II., ktorý prisúdil vybraným miestnym mešťanom „právo várečné“, teda výsadu povoľujúcu predávať pivo aj u nich doma. Treba však dodať, že pôvodné nápoje nemali veľa spoločné s dnešným pivom. Často mali veľmi nízku kvalitu a boli mimoriadne premenlivé. Všetko sa však zmenilo v roku 1838, kedy bolo na miestnom námestí vyliatych 36 sudov piva, ktoré sa naozaj nedali piť a dokonca mohli ohroziť aj zdravie ich konzumentov. Až tento odpor môžeme považovať za prelom v kvalite a odvtedy sa svetlý ležiak plzenského typu považuje za jedno z najkvalitnejších pív v našich končinách.
Tu niekde sa zrodil nápad založiť nový pivovar, za účelom čoho bol privolaný bavorský sládok Josef Groll. Ten mal jasnú úlohu, uvariť neporovnateľne kvalitnejšie pivo. Do práce sa pustil okamžite a 5. októbra 1842 uzrela svetlo sveta prvá várka plzenského ležiaka – kráľa medzi pivami. Presne v tento dátum teda vznikol legendárny spodne kvasený biely ležiak , ktorý si začal získavať svoju popularitu aj ďaleko za hranicami Plzne. A v čom bol ten zásadný rozdiel? Za úspechom je tak trochu náhoda. Groll totiž nepočítal so špecifikami miestnych surovín (žatecký chmeľ, mäkká voda, svetlejší slad pripravovaný anglickou technológiou), a tak navaril úplne originálne pivo jasnej a zlatistej farby.
Ako sme už spomenuli, svetlý ležiak plzenského typu sa rozšíril po celej Európe. Dopomohla k tomu aj industrializácia či rozvoj dopravy počas 19. storočia. V roku 1853 vám ho načapovali vo viac ako tridsiatich pražských hostincoch. To však nebolo všetko. V roku 1856 sa dostal do Viedne a 1862 si na ňom pochutnávali dokonca v Paríži. Významný obchodný úspech donútil kompetentných vytvoriť ochrannú známky Pilsner Bier, ktorá bola registrovaná 1. marca 1859 v Obchodnej a živnostenskej komore v Plzni, neskôr v roku 1898 Przdroj – Urquell.
A ako to bolo so spojením svetlý ležiak plzenského typu a Slovensko? Tu sa musíme preniesť až do čias Uhorska. Prvýkrát sa na naše územie toto pivo doviezlo v roku 1869, fľaškové o nejaký ten rok neskôr (1897). Na začiatok si na ňom mohli pochutiť v Bratislave, Banskej Bystrici a Košiciach. O dva roky neskôr sa dostal aj do Ružomberka a Nitry. Následne sa ním zásobovali hostince v Žiline, Malackách, Prešove, Lučenci, Liptovskom Mikuláši, Komárne a Banskej Štiavnici. Išlo o tak cenný produkt, že si samotní slovenskí dovozcovia prispôsobovali etikety podľa seba a uvádzali na ne aj svoje meno.
Hostinec, ktorý sa môže pochváliť, že sa stal prvým miestom na Slovensku s „Plzničkou“ vo svojej ponuke, bol U Červeného Vola na dnešnej Štúrovej ulici v Bratislave. Väčší boom nastal až so vznikom Československa, kedy na naše územie prišlo množstvo českých učiteľov, vojakov, úradníkov či policajtov. Tí sa bez svojho milovaného nápoja samozrejme nemohli zaobísť, na čo hneď zareagovala väčšina podnikov. Stále sa však na začiatku nevedel uchytiť medzi domácimi, majitelia ho v podnikoch mali skôr len z prestíže. Až do približne 60. rokov sa predával približne tak, ako šumivé vína či šampanské…
Povedzme si teraz niečo konkrétne o tomto výnimočnom pive. Svetlý ležiak plzenského typu je momentálne najtypickejším pivom v našich končinách. Hovoríme o ňom ako o ukážkovo spodne kvasenom pive, ktoré sa varí podľa už spomenutej pôvodnej plzenskej receptúry. Keď tak vo svete budete počuť „Pilsner“, „Pils“ či „Plzeň“, ide o spodne kvasené pivo s jasnou zlatistou farbou.
Svetlý ležiak plzenského typu sa vyznačuje komplexnou sladovou chuťou s mäkkou ale výraznou horkosťou. Samotná chuť je ovplyvnená aj žateckým chmeľom, ktorý mu dodáva aj určitú pikantnosť. Pivári ho spoznávajú aj podľa „sexi výzoru“ dosiahnutého hustou krémovou penou, ktorá na pohári zanecháva typické krúžky. Podľa dĺžky ležania sa ovplyvňuje aj nahorklosť či intenzita chuti. Oproti konkurencii sa nevyužíva žiadne farbenie či dochucovanie, ťažko v ňom budete hľadať určité exotické či ovocné chute. V ústach po napití pocítite stredne plný pocit v ústach s miernym perlením a lahodnou horkosťou na konci.
A aké špeciálne postupy sa využívajú pri varení „Pilsenov“? Základom je dostatočne mäkká voda, aj vďaka ktorej sa preslávil samotný pôvodný pivovar. Dôležitý je samozrejme aj slad, na výrobu ktorého sa využíva len ten najkvalitnejší jačmeň. Najmä kvalitné minipivovary si na ňom dávajú záležať a skôr zvolia ten „tuzemský“, ako by mali kupovať „mačku vo vreci“ z cudziny.
Následne prichádza proces, ktorý je charakteristický len pre svetlý ležiak plzenského typu. Jedná sa o trojité rmutovanie. Zmes vody a sladu sa oddelí a zahreje v medených kotloch. Hneď na to sa jeho vrchná časť vráti do hlavnej zmesi. Dá sa povedať, že len plzenský ležiak rmutuje na trikrát. Aj vďaka ohrevu priamym plameňom získava originálnu zlatú farbu.
Docieliť chmeľovú vôňu a správnu horkosť dokážu sládkovia pridaním posledného chmeľu približne desať minút pred ukončením chmeľovaru. Veľkú rolu zohrávajú aj kvasinky, vďaka ktorým sa cukry menia na alkohol. Až po tom všetkom prebieha ležanie a zretie piva. To by malo trvať približne tak dlho, ako to praktizoval prvý sládok Josef Groll – päť týždňov.
Čo teda hovoríte vy na tento druh piva? Patrí aj u vás medzi tie, po ktorých siahnete najčastejšie? So svojimi dojmami ohľadom „Pilsnerov“ sa podeľte s ďalšími pivármi v diskusii pod článkom. My sa zatiaľ pokúsime navariť takúto chuťovku aj v našom pivnom wellnesse v Penzióne Mara v Liptovskom Trnovci.